english   litovsky   slovensky
 
Dnes je štvrtok 14. decembra 2017. Meniny oslavujú: Branislava, Bronislava. Všetko najlepšie! 

Zasvätený život (2)

Zasvätenie

Buďte svätí, lebo ja som svätý (1 Pt 1, 16)

Zasvätiť sa niekomu alebo niečomu znamená darovať sa celkom osobe, poslaniu, myšlienke, nejakému cieľu, teda tomu, komu sa niečo (vec alebo zviera) alebo niekto (osoba) zasväcuje.

V náboženskom chápaní bolo zasvätenie sa často spojené aj s obetou, teda zničením veci alebo spálením obetného zvieraťa, čiže ich vyňatím z akéhokoľvek iného používania, okrem používania kultového (napr. kostol, kaplnka, kalich alebo oltár, či iný bohoslužobný predmet sa nepoužíva na žiadne iné účely okrem bohoslužby, hoci by sa pri bohoslužbe použili len raz za rok alebo raz za niekoľko rokov. Snáď to možno prirovnať ku štátnym symbolom, ako napr. pečať alebo korunovačné klenoty monarchií, ktoré sa tiež nepoužívajú kdekoľvek a kedykoľvek).

Zasvätenie osoby Bohu ju robí v istom zmysle podobnou Bohu, ktorému sa zasväcuje, pretože ju oslobodzuje od zamerania iba na pozemské ciele a zameriava ju na večné hodnoty. Ak sa zasvätená osoba venuje pozemským veciam robí to preto, aby boli tie veci priamo, či nepriamo zapojené do oslavy Boha alebo pre službu človeku, najmä pre jeho spásu. Bohu zasvätená osoba sa snaží všetko robiť tak, aby to smerovalo k Bohu.

Zasvätenie osoby, hoci je obetou, neznamená jej zničenie, ale naopak jej pozdvihnutie, posvätenie a darovanie sa Bohu.

Preto pojem obety v spojení so zasvätením osoby sa môže použiť len v prenesenom význame. Osoba obetuje nejakú svoju schopnosť a používa ju výlučne na oslavu Boha. Tým sa samotná táto schopnosť pozdvihuje na kvalitatívne novú úroveň, zasväcuje sa, a tým akoby sa zbožstvovala. Čiže niečo sa obetuje, aby sa to povýšilo, aby to osoba získala na kvalitatívne novej úrovni. Osoba sa zrieka niečoho, aby dostala oveľa viac. Tým, že zasvätený človek používa niektoré svoje schopnosti výlučne na Božiu oslavu, aj celý jeho život sa postupne pretvára a stáva sa bohoslužbou. Zasvätenie sa takto stáva pozdvihnutím človeka na novú úroveň života. Len v takejto perspektíve možno pochopiť jednotlivé prvky života zasväteného človeka. Inak by sa mohli javiť ako niečo zvláštne, alebo dokonca ako niečo človeku cudzie.

    Zasvätený život
  • vnáša do života človeka poriadok a harmóniu
  • učí človeka spoznávať a rozvíjať jeho najlepšie vlastnosti a schopnosti a na ich základe správne a dobre žiť
  • vedie človeka po ceste cností a spásy
  • učí človeka umeniu vychádzať s inými - rozvíja jeho sociálne a komunikačné schopnosti
  • učí človeka modliť sa a nachádzať v modlitbe radosť zo stretnutia s Bohom
  • prináša mu pocit radosti, šťastia a celkového naplnenia života
  • pomáha človeku nájsť nových priateľov, bratov a sestry, teda novú rodinu
  • uschopňuje človeka plne sa darovať Bohu a službe blížnym
Aj každodenná ľudská skúsenosť ukazuje, že človek sa postupne pripodobňuje tomu, čomu sa najviac venuje, alebo čomu sa zasväcuje. Človek, ktorý sa zasväcuje Bohu sa postupne stáva stále viac a viac podobný Bohu, i keď naďalej zostáva človekom Jeho život sa postupne "zduchovňuje. Na druhej strane človek, ktorý sa venuje len pozemským veciam a časným, zväčša materiálnym hodnotám sa v istom zmysle stáva podobným hmote. Môže pritom viesť sporiadaný, kultivovaný a vnútorne alebo kultúrne bohatý život. Nemusí ani podľahnúť konzumnému spôsobu života, no jeho ciele a ambície zostávajú stále na rovine hmoty a pozemských skutočností. Preto tak, ako je hmota, a vôbec všetko materiálne a pozemské, dočasná, premenlivá a nestála, bude aj jeho život poznačený atribútom nestálosti, konečnosti a obmedzenosti. A tak zasvätenie sa Bohu je tiež cestou k zduchovneniu človeka a jeho zvečneniu, v ktorom človek prekračuje sám seba. K tomu sú síce povolaní všetci kresťania, ba v istom zmysle všetci ľudia, ale zasvätení tento cieľ dosahujú vo väčšom rozsahu, istejšie a bezpečnejšie.

Život zasväteného človeka postupne získava nové kvality ako z hľadiska pozemských skutočností, tak i z hľadiska jeho definitívneho, či nadprirodzeného, čiže večného cieľa. Človeka uschopňuje, aby postupne plne rozvinul všetky pozitívne ľudské vlastnosti a schopnosti, ale zároveň je aj najlepšou zárukou rozvoja nadprirodzených darov a schopností, ako aj dosiahnutia spásy, čiže večného života.

Zasvätenie sa Bohu je výsledkom Božieho povolania a slobodnej odpovede človeka na toto povolanie. Je to teda určitá forma dialógu človeka s Bohom, v ktorom sa celý človek úplne oddáva Bohu podľa špecifických osobných dispozícií alebo chariziem, čiže darov Ducha Svätého, ktoré mu daroval Stvoriteľ.
Zasvätiť sa Bohu znamená darovať mu všetky svoje ľudské schopnosti, energie a sily:
  • Pro-kreatívnu silu (energiu, schopnosť) (schopnosť niečo nové tvoriť). šudská pro-kreatívna schopnosť je zároveň vonkajším vyjadrením lásky, schopnosti milovať a dávať sa druhej osobe - Bohu alebo človeku. Toto darovanie sa Bohu prakticky realizuje v sľube čistoty, ktorým sa celá energia lásky dáva do služieb Bohu, resp. dáva sa do služieb oslavy Boha a konania dobra - teda univerzálnej lásky ku všetkým ľuďom, a nie iba k jednému človeku, ako je tomu v manželstve, kde celá energia lásky patrí manželskému partnerovi, alebo niekoľkým ľuďom, ako je tomu v rodine. V zasvätenom živote sa dáva celá energia ľudskej lásky do služby kreácie, vytvorenia Božieho života v človeku. Toto sa realizuje v prvom rade v samotnom nositeľovi zasvätenia sa Bohu alebo v inom človeku, čo je vlastne apoštolát alebo sprostredkovanie stretnutia s Bohom, druhému človeku. Toto je zároveň missio, teda poslanie zasväteného človeka voči svetu. Zasvätené panenstvo pre Božie kráľovstvo je zároveň svedectvom o eschatologickom, čiže nadčasovom rozmere človeka, pretože v definitívnom určení človeka po zavŕšení ľudských dejín sa ľudia už nebudú ani vydávať ani ženiť a dokonalým naplnením zmyslu života pre každého človeka bude spoločenstvo alebo puto lásky s Bohom. Táto vzájomná láska človeka a Boha, ktorá prevyšuje každú pozemskú ľudskú skutočnosť a skúsenosť (ani oko nevidelo.... 1 Kor 2,9) dokonale uspokojí každú ľudskú túžbu a ambíciu.
  • Schopnosť nadobúdať majetok, zväčšovať ho, pretvárať ho podľa potrieb človeka a zveľaďovať ho, sa u zasväteného človeka mení na používanie majetku pre zachovanie a realizáciu vlastného dôstojného života, vlastnú spásu, pre službu blížnym alebo celkove pre dobro všetkých ľudí. Sľub chudoby neznamená pohŕdanie majetkom, ale radikálne uprednostnenie Boha a zameranie všetkého majetku na spásu človeka.
  • Schopnosť slobodne sa rozhodovať vo veciach, slobodne disponovať svojimi schopnosťami, časom, samým sebou sa daruje Bohu, aby On konal prostredníctvom zasväteného svoje dielo spásy, dobročinnosti a lásky vo svete. Sľub poslušnosti sa takto stáva nástrojom istejšieho dosahovania slobodne prijatého cieľa - spásy človeka.

Všetky tieto schopnosti, sily a energie ľudskej osoby, ktorá sa zasväcuje Bohu, sa v jej živote postupne spájajú, zjednocujú a integrujú do oslavy Boha, rozvoja osoby, vlastnej spásy a spásy blížnych. Aby sa to dosiahlo je potrebné, aby zasvätená osoba používala aj primerané prirodzené i nadprirodzené prostriedky. Výber týchto prostriedkov a ich používanie závisia od konkrétnej formy zasvätenia.

Osobný a sociálny rozmer zasvätenia

Veď stvorenie túžobne očakáva, že sa zjavia Boží synovia (Rim 8, 19).

Cieľom zasvätenia sa Bohu je osobné posvätenie, rozvoj človeka a oslava Boha. No dôsledky života zasväteného Bohu sa neraz prejavujú aj mimo života zasväteného človeka. Z bohatstva milostí a darov, ktoré prijíma, majú v nejakej forme osoh aj ďalší ľudia, ba často i celá spoločnosť a Cirkev, vo vnútri ktorých sa zasvätenie realizuje.

Zasvätenie sa Bohu nemožno nikdy chápať izolovanie sa od sveta alebo ako útek zo sveta, či pred svetom, i keď zasvätený v jednotlivých prípadoch, či situáciách svojho života musí tráviť určitý čas v samote s Bohom, aby si osvojoval, obnovoval alebo prehlboval Boží pohľad na človeka a zmysel svojho života.

Formy zasvätenia

Dary milosti sú rozličné, ale Duch je ten istý. Aj služby sú rozličné, ale Pán je ten istý. A rozličné sú aj účinky, ale Boh, ktorý pôsobí všetko vo všetkých je ten istý. (1 Kor 12, 4-6).

Od prvopočiatkov cirkvi boli kresťania, ktorí pocítili v sebe volanie k dôslednému nasledovaniu života Ježiša Krista, a preto sa zasväcovali Bohu. Každá doba mala svoju charakteristickú formu osobného zasvätenia sa Bohu. Spoločné pre všetky formy je úsilie o radikálnu lásku k Bohu, nasledovanie Ježiša Krista prijatím evanjeliových rád za normu svojho života, ako aj odpútanie sa od čisto pozemských hodnôt a cieľov.

Pustovníci odchádzali do samoty púšte, aby ich nič a nikto nevyrušoval na ceste za Kristom. Neskôr si kresťania, ktorí sa zasväcovali, uvedomovali potrebu spoločenstva, vzájomnej pomoci a zdieľania skúseností z duchovného života, a tak vznikajú kláštory. Viaceré rehole vznikli aj z potreby spolupráce v apoštoláte, výchovnej činnosti, misijnom poslaní alebo charitatívnej pomoci blížnym. Združovali sa v nich kresťania, ktorí sa, okrem zasvätenia Bohu, cítili povolaní k určitému spoločnému dielu. Všetky tieto formy zasväteného života vzbudzoval ten istý Duch Svätý, ktorý vedie cirkev storočiami, aby vždy plnila svoje poslanie spôsobom primeraným tej ktorej dobe.

Dnes sa ukazuje potreba prítomnosti zasvätených kresťanov na každom mieste spoločnosti, aby posväcovali, zasväcovali a modlitbou, tichým svedectvom a čestnou prácou pretvárali svet. Tu je pole pôsobnosti sekulárnych inštitútov.


Aktuality
Všetky...   
 



(c)2004-2006 www.fatima-sf.sk, Edited by mail, dewp, dewpstore.sk